S cílem usnadnit uživatelům používat naše webové stránky využíváme cookies. Používáním našich stránek souhlasíte s ukládáním souborů cookie na vašem počítači / zařízení. Nastavení cookies můžete změnit v nastavení vašeho prohlížeče.

Úvod »» JAK NOVINÁŘI MANIPULUJÍ


        

JAK NOVINÁŘI MANIPULUJÍ

Bernard Goldberg

img

 

Číslo produktu: dzs96
běžná cena 299 Kč
e-shop cena:
225 Kč

do košíku:
  ks  

Anotace

Kniha odhaluje, jak média zkreslují zprávy.
Počet stran: 228
Rok vydání: 2005
Vazba: pevná s přebalem lesklá
Rozměry: 20,5 x 14,5 cm
Originál: BIAS
Překlad: Veronika Lásková
ISBN: 80-901017-8-X
EAN: 9788090101784

Anotace

Kniha reportéra stanice CBS a nositele sedmi prestižních ocenění EMMY odhaluje, jak média zkreslují zprávy. Téměř třicet let pracoval Bernard Goldberg pro televizní stanici CBS a za tu dobu nasbíral dost nelichotivého materiálu o některých žurnalistických praktikách: například čemu se movináři věnují a čemu se nevěnují a proč, kde končí jejich ochota analyzovat skutečnost, jak svůj osobní prospěch nadsazují prospěchu obecnému. Goldberg sice píše o Americe a především o televizi, ale mnohé závěry a jedinečná odhalení v této oblasti platí obecně.

Recenze

EKONOM, Petr Korbel

Novinářům se nedá příliš věřit, tvrdí někdejší novinář. Americká média jsou podle něj liberálně zaujatá. Předpojatá je ale i kniha. Nejde o analýzu, nýbrž o jednostranný pohled. Americký autor Bernard Goldberg se nechal strhnout k hodně silným vyjádřením. Říká však nahlas to, co si někteří jeho krajané nejspíš jenom myslí:
Kdyby arogance byla trestným činem, nebylo by pro novináře dost vězeňských cel. Bezdomovci v televizních zprávách vypadají úplně jinak než skuteční bezdomovci na ulici. Ti druzí jsou zpravidla opilci či narkomani a většinou by v divácích nevzbudili kýžený soucit. Snaha po politické korektnosti vede k absurditám, což se týká zejména zobrazování černochů. Zprávy o AIDS novináři nafoukli, a to jen proto, aby vystrašili heterosexuální populaci - kvůli nějaké nezodpovědné menšině by se na výzkum a vývoj léků nevydávalo dost peněz. Média tak dlouho nadbíhala feministkám, až se z normálních mužů stal ohrožený druh, kterému bezohledné a chamtivé ženy beztrestně ubližují. Sociální stát je sice pro někoho nezbytný, ale zároveň zničil život velkého množství lidí, kteří se na něm stali závislí - a na to novináři dostatečně neupozorňují. více >

Recenze

Impulz, Michal Dyttert
Číslo 2/2006
Liberál o liberálnych médiách
Kniha dlhoročného reportéra americkej televíznej stanice CBS Bernarda Goldberga Jak novináři manipulují (nie úplne vhodný preklad z anglického originálu Bias, A CBS Insider Exposes How the Media Distort the News) sa stala v USA bestsellerom. Autor je známy liberálny novinár, ktorý sa rozhodol prehovoriť o spôsobe práce mediálnych hviezd a mediálneho prostredia. Na Slovensku sa ani po šiestich mesiacoch od uvedenia na trh o knihe nehovorí, čo je škoda. Slovenskému čitateľovi totiž môže priniesť tri bonusy. Prvým je dôkaz v podobe „skutočného príbehu“, že novinár liberál, ktorý si ctí (alebo začne ctiť) pravdu a fakty, môže objaviť citlivosť k potrebám spoločnosti a môže ho to posunúť k vecnej kritike práce kolegov. Druhým je pohľad do amerických médií a štýlu ich práce. Tretím sú kvalitné analytické a štatistické dáta a konkrétne citácie z rôznych severoamerických liberálno-ľavicových manipulácií od 70. rokov 20. storočia.
Goldberg pôsobil 28 rokov (od roku 1972) ako reportér televíznej stanice CBS. Za svoju prácu získal prestížne ocenenia. Bol známou tvárou televízneho sveta. Spolupracoval na najsledovanejších spravodajských programoch stanice a s jej najväčšími hviezdami. Príbeh knihy stojí na sarkastickej kritike najznámejších moderátorov – Dana Rathera, Toma Brokawa a Petra Jenningsa – troch najväčších televíznych sietí (CBS, NBC a ABC). Pri nutne krívajúcej analógii – asi ako keby sa Richard Dírer (STV) rozhodol napísať o názoroch a spôsobe práce Branislava Závodského (STV), Patrika Švajdu (Markíza) a Braňa Ondruša (JOJ) a hovoril by pritom pravdu.
Z hľadiska obsahu možno Goldbergove základné tvrdenia zhrnúť nasledovne: Po prvé, médiá sú zaujaté v prospech ľavicovo-liberálnych (on používa len termín liberálnych) hodnôt. Po druhé, novinári to nerobia ako súčasť programového ľavicového sprisahania, ale sú úprimne presvedčení o tom, že ich postoje sú umiernené, rozumné, a preto úplne prirodzené, zatiaľ čo všetci ostatní napravo od nich sú extrémisti. Po tretie, nie sú schopní sebareflexie a neznášajú kritiku svojej práce. Po štvrté, diváci ich zaujatosť cítia, a preto dlhodobo klesá sledovanosť televízneho spravodajstva a publicistiky.
Tieto tvrdenia podložené mnohými výskumami sformulovala konzervatívna pravica v USA už dávnejšie a sú súčasťou diskusie o kvalite a vplyve médií. Goldberg preto zaujal najmä tým, že nebol a nie je reprezentantom konzervatívnych hodnôt. Vystupuje ako liberál – „jeden z nich“. Sám o sebe píše, že podporuje práva homosexuálov, právo na potrat, viackrát volil demokratov do prezidentského úradu. „Považujem sa za liberála v starom štýle. Som taký liberál, ako kedysi bývali všetci liberáli,“ uvádza.
Goldbergov prerod sa začal článkom z roku 1996 pre denník Wall Street Journal, v ktorom kritizoval spravodajskú reportáž svojho kolegu zo stanice CBS za liberálnu zaujatosť, s ktorou zosmiešňoval návrh kandidáta na prezidenta Steva Forbesa na zavedenie rovnej dane. Nasledoval päťročný etapovitý a nedobrovoľný odchod zo stanice, vyvolaný studenou vojnou, ktorú proti nemu viedli vplyvní kolegovia a časť vedenia stanice zato, že porušil „omertu, posvätný zákon mlčania, ktorým sa riadi život a smrť ako mafiánskych bosov, tak novinárov“. Táto časť je bohatá na pikantérie zo života CBS a strháva masky jej známych tvárí. Cituje totiž ich skutočné názory o novinárskej práci, o ich hodnotovej orientácii, o zameraní len na zisk a sledovanosť, o arogantnom správaní, pohŕdaní verejnosťou aj reprezentantmi konzervatívnych hodnôt a o odtrhnutosti od reálneho života väčšiny Američanov.
Celkové dobré vyznenie knihy oslabujú dva faktory. Prvým je slabá argumentácia o posune z dlhoročného novinára na verejného kritika práce médií. Podľa jeho rozprávania bol podnetom na napísanie prvého kritického článku v roku 1996 jeden rozhovor s murárom, ktorý mu opravoval dom a ktorému sa spomínaná reportáž veľmi nepáčila. (Je to trochu senzačné precitnutie – nevzdelaný murár so sedliackym rozumom otvára oči vzdelanej liberálnej novinárskej hviezde.) Po druhé, jeho práca je síce deskriptívno-analytická, ale neponúka riešenia. Preto aj záverečná veta vyznieva čisto defetisticky: „Namieriť diaľkový ovládač priateľovi Danovi (Ratherovi) medzi oči a stlačiť tlačidlo s nápisom off.“
Prínosné aj pre slovenského čitateľa však určite budú pasáže z knihy, v ktorých konkrétne rozoberá veľké mediálne manipulácie. Niektoré sa Slovenska totiž už čiastočne alebo naplno dotkli, ale na niektoré má naša spoločnosť ešte čas pripraviť sa.
K tým prvým patrí napríklad prezentácia problému bezdomovcov, zamlčujúca ich antisociálne správanie a vyvolávajúca dojem, že bezdomovectvo je následkom pravicových politík (niektoré náznaky sa objavili počas tejto zimy); alebo prezentácia problému HIV/AIDS, ktorá zamlčiavala vysokú rizikovosť homosexuálneho správania a drogovo závislých a vyvolávala neopodstatnené obavy a strach u heterosexuálov (touto témou Slovensko prešlo ešte počas komunizmu). Ďalším príkladom je profeministická orientácia médií s narastajúcimi útokmi proti mužom (napríklad bezvýhradná podpora kampani Každá piata žena s jasnými prvkami „viktimizácie“ celej polovice populácie); či nenávistný jazyk liberálov voči reprezentantom konzervatívnych hodnôt, ktorému médiá poskytujú priestor (manipulatívne kampane televízie Markíza počas éry Pavla Ruska alebo rozhovory a články Kataríny Zavackej a Miroslava Kusého). Do druhej skupiny manipulácií možno zaradiť obrovskú priepasť v deklarovaných hodnotách aj voličských preferenciách verejnosti a novinárov; diskriminovanie rasových menšín pri tvorbe zábavných programov (seriály, sitcomy) aj v spravodajstve kvôli zisku z reklamy; zamlčovanie narastajúcej deprivácie a sociálno-patologických javov medzi deťmi, ktoré matky v nízkom veku a na dlhý čas odkladajú do jaslí a škôlok.
Na Slovensku sa zatiaľ týmto témam nevenuje konkrétna pozornosť, a preto môžu byť prínosné niektoré americké reálie. Dá sa totiž predpokladať, že po prirodzenom fázovom oneskorení vo vývoji spoločnosti sa skôr alebo neskôr objavia.
Americké konzervatívne elity dlhodobo upozorňujú na to, že médiá nereflektujú názory verejnosti a novinári sa dávno vzdialili od úlohy zastávať záujmy svojho publika. Svedčia o tom výskumy politických preferencií aj hodnotovej orientácie novinárov a verejnosti. Goldberg ponúka hneď niekoľko prieskumov z roku 1996 (Freedom Forum – liberálna nadácia venujúca sa médiám a Roperovo centrum – agentúra na výskum verejnej mienky) na 139 vedúcich washingtonských redaktoroch a spravodajcoch z Kongresu USA. Podľa nich až 89 percent novinárov (!) uviedlo, že v roku 1992 volili za prezidenta Billa Clintona, zatiaľ čo od verejnosti dostal 43 percent hlasov. Len 7 percent novinárov volilo Georga Busha, ktorý dostal 37 percent hlasov verejnosti a len 2 percentá novinárov hlasovalo pre Rossa Perota, zatiaľ čo ho podporilo 19 percent voličov.
V tom istom prieskume sa 50 percent novinárov označilo za Demokratov a 4 percentá za Republikánov. Pri otázke, ako by ste charakterizovali svoju politickú orientáciu, 61 percent novinárov uviedlo „liberálnu“ alebo „umiernenú až liberálnu“ a len 9 percent „konzervatívnu“ alebo „umiernenú až konzervatívnu“.
Z hľadiska hodnotovej orientácie je výpovedný aj prieskum z roku 1985, ktorý nechal urobiť denník Los Angeles Times na vzorke tritisíc novinárov a rovnako tritisíc ľudí z ostatnej verejnosti. Výsledky dokumentujú obrovskú hodnotovú a názorovú priepasť medzi týmito dvoma skupinami a ukazujú, že novinári nereprezentujú záujmy verejnosti.
Goldberg v tejto kapitole tiež konštatuje, že nejde len o to, že názory a postoje novinárov sa tak odlišujú od názorov ostatnej verejnosti: „Ide o to, že niektorí z nich sa stavajú priamo odmietavo k tomu, čo veľa ľudí v Amerike považuje za posvätné.“ Ďalšou veľkou manipuláciou je pretvárka v otázke rasovej (a tým pádom aj inej) diskriminácie. Novinári sa totiž radi verejne deklarujú ako nespochybniteľní a priami bojovníci proti akejkoľvek forme diskriminácie. Na ostrejšie vykreslenie tejto pretvárky pripomína Goldberg preslávenú charakteristiku televízneho biznisu od novinára a spisovateľa Huntera Thompsona: „Televízne spoločnosti sú kruté a povrchné koryto na peniaze, dlhá umelohmotná chodba, kde sa voľne prechádzajú zlodeji a pasáci a dobrí ľudia umierajú ako psi.“
V roku 1999 zverejnila NAACP (organizácia na podporu občianskych práv etnických menšín v Amerike) štúdiu, v ktorej uviedla, že šéfovia najväčších televíznych spoločností (CBS, NBC, ABC, Fox) sa správajú rovnako ako gang rasistov a televízie predstavujú „najviac segregované odvetvie v USA“. Dôkazom je rozdelenie seriálovej tvorby na „černošské“ a „biele“ seriály, pretože zadávatelia reklamy potrebujú najmä sledovanosť bieleho diváka, ktorý je bohatší, a má teda viac zdrojov na spotrebu.
Prieskumy sledovanosti spoločnosti Nielsen Media Research za druhý štvrťrok 1999 to dokazujú jasne: černosi najviac sledovali seriál Steve Harry Show, u belochov bol až na 150. mieste; na druhom mieste obľubovali program For Your Love, bieli ho mali na 145. mieste. Na šiestom mieste sledovali černosi Wayans Brothers a u belošskej populácie bol až na 142. mieste.
Rovnako prieskum vyznieva z perspektívy bielej populácie. Na prvom mieste sa umiestnil seriál Frasier, u černochov bol na 105. mieste. Na druhom mieste seriál ER, ktorému černošský divák dal 22. miesto, seriál Priatelia bol na treťom mieste, zatiaľ čo čierni mu venovali pozornosť na 102. mieste.
Z hľadiska sitcomov teda existujú dve Ameriky – biela a čierna. Výnimku v oblasti zábavného vysielania tvoria iba pondelkové večery venované prenosom zápasov amerického futbalu, ktorý sa sleduje rovnako, bez ohľadu na farbu pleti. Túto rasovú priepasť čiastočne prekonali v roku 2001 až reality show Survivor (1. miesto u bielych a 7. u černochov) a aj u nás mimoriadne úspešný Milionár (tretí a dvanásty).
Ľavicoví liberáli v médiách prejavujú klasické pokrytectvo. Využijú každú príležitosť na kritiku akejkoľvek diskriminácie a propagujú preto afirmatívnu akciu. Ak ide o ich peniaze a zárobky ich médií, diskriminácia im neprekáža. „Ak im záleží na nejakej farbe, potom je to zelená farba dolárových bankoviek,“ konštatuje Goldberg. „NAACP sa musí jedna vec nechať, podarilo sa im obviniť Hollywood, jedno z najliberálnejších spoločenstiev v našej slnečnej sústave, z rasizmu.“ Druhým faktorom rozdelenia seriálovej tvorby na černošskú a bielu je tiež prehnaný strach liberálnych tvorcov pripisovať černošským postavám akékoľvek negatívne vlastnosti (na ktorých stojí vtipná skratka a paródia sitcomov), pretože sa nechcú vystaviť kritike za stereotypizáciu a negatívnu kresbu černošskej menšiny. Politická korektnosť propagovaná liberálnou ľavicou, aby údajne odstraňovala diskrimináciu, robí tak priamy opak. Diskrimináciu formalizuje a inštitucionalizuje.
Rovnaká segregácia však vládne aj v spravodajstve a publicistike. Ani v týchto žánroch nechcú riaditelia médií vidieť príliš veľa černochov, hispáncov alebo chudobných. Nejde o reportérov alebo moderátorov týchto programov, tam je zastúpenie primerané. Ide o účinkujúcich, postavy, o ktorých príbehu reportáže hovoria.
Goldberg spomína, ako v CBS novinári neustále počúvali: „Nie sú to naši diváci, nesledujú naše programy.“ Biely divák týchto programov sa nestotožňuje s černochmi, hispáncami alebo chudobnými a nezáleží mu na ich problémoch. Divácku populáciu CBS News totiž tvoria predovšetkým starší belosi žijúci mimo veľkých miest. Z pohľadu vedenia staníc sa pritom zábava nelíši od spravodajstva a publicistiky. Aj ony majú v prvom rade zarábať peniaze sledovanosťou.
Aby Goldberg dokázal túto manipuláciu, sám si v máji roku 2000 urobil prieskum, v ktorom sledoval všetky vysielania publicistických programov: 20/20, 48 hodín, 60 minút a Dateline – spolu 35 vysielaní a 89 príspevkov. Máj si vybral preto, lebo podľa sledovanosti v tomto mesiaci sa stanovuje cena reklamy na ďalšie obdobie. Cieľom bolo zistiť vylúčenie menšín. Zaujímali ho hlavné postavy príbehov. Výsledky: v programe Dateline v 39 príspevkoch ani jeden černoch, v programe 48 hodín ani jeden černoch, z 26 reportáží v programe 20/20 boli dve hlavné postavy čiernej pleti, v programe 60 minút sa v 12 príspevkoch zjavilo 7 hlavných černošských postáv.
„Sviatoční liberáli nemajú nič proti černochom, hispáncom, ba ani proti chudobným. Naopak. Majú ich veľmi radi – teoreticky. Len ich jednoducho nechcú mať príliš veľa vo svojich televíznych programoch. Tak to dopadne, keď sa hodnoty zábavy začnú uplatňovať aj na spravodajstvo. A také sú v povrchných korytách na peniaze a umelohmotných chodbách pravidlá hry,“ uzatvára túto kapitolu Goldberg. Kapitola s názvom „Najdôležitejšia správa, ktorú ste v televízii nikdy nevideli“ hovorí o deťoch. Goldberg v nej na podklade rôznych štúdií a výskumov ukazuje, ako televízie programovo bojkotujú stav výchovy detí v (post)modernej rodine a (post)modernými matkami. „Pretože čím viac matiek sa rozhodlo chodiť do práce, miesto aby sa doma starali o svoje deti – a nebolo to vždy z ekonomických dôvodov –, prišlo ku katastrofálnym dôsledkom.“
Výpočet týchto dôsledkov je veľmi vážny: medzi dievčatami od 10 do 14 rokov stúpol počet samovrážd medzi rokmi 1979 až 1988 o 27 percent, medzi chlapcami až o 71 percent. Medzi rokmi 1980 až 1997 stúpol počet prípadov sexuálneho zneužívania detí o 350 percent (čiastočne zmenou ohlasovania, ale mimoriadne dôležitým faktorom je to, že cudzí ľudia majú ľahší prístup k deťom, ktoré nestrážia vlastní rodičia). V roku 1970 malo prvý pohlavný styk za sebou v 15 rokoch len 5 percent dievčat. Začiatkom 21. storočia už jedna tretina. Americkí žiaci a študenti majú v škole horšie výsledky než deti z iných vyspelých krajín. Televízie však neuvádzajú ako jeden z možných dôvodov to, že deťom sa ich rodičia nevenujú pri domácich úlohách. V polovici 90. rokov patrilo už 20 percent amerických detí do skupiny „s kľúčom na krku“ – po škole sa museli o seba postarať samé.
Goldberg, citujúc autority z oblasti sociológie, sa pýta, prečo televízie tieto javy nedávajú do súvislostí, prečo okolo „detských“ tém chodia ako okolo horúcej kaše. Prvým dôvodom je podľa neho lenivosť novinárov, ktorí nie sú ochotní myslieť nekonvenčne a pozerať sa na podstatné javy americkej kultúry a hľadať ich skutočné príčiny a súvislosti. Druhý dôvod je ten, že témy o deťoch s kľúčom na krku nie sú veľmi tajuplné a mediálne atraktívne – nie je možné k nim ponúknuť zaujímavé a nevšedné obrázky. Pokým prvé dva dôvody vyplývajú z formalizmu, tretí dôvod je najpodstatnejší a svedčí o hĺbke úpadku médií.
Pracujúce matky predstavujú väčšinu televíznych divákov, a „pretože americké matky majú tendenciu nepovažovať starostlivosť o svoje deti za svoje hlavné zamestnanie“ (Goldberg cituje sociológa Andrewa Hackera), tak by uvádzanie reportáží o tom, ako sa zle starajú o svoje deti, televízii na popularite nepridalo. Takéto správy by celkom otvorene implikovali, že pracujúce matky svoje deti príliš dobre nevychovávajú. Tým by vyvolávali pocit viny, ktorý by sa menil s veľkou mierou pravdepodobnosti na hnev a ten by bol namierený proti poslom „zlých správ“ – moderátorovi, reportérovi a televízii.
Ticho o problémoch výchovy detí je teda spôsobené tým, že nikto v médiách (a len veľmi málo ľudí v akademickej obci) nie je ochotný podstúpiť riziko, že skratkovité uvažovanie verejnosti ho odsúdi ako necitlivého alebo ľahostajného voči problémom pracujúcich matiek. Médiá sa nechcú vystaviť kritike za boj proti spoločenskému postupu žien. Do tohto fenoménu tiež silno zasahuje skutočnosť, že mediálne elity si nedovolia vystúpiť proti feministkám, ktoré každý pokus o diskusiu o tomto probléme hneď obrátia na „útok úplne namierený proti ženám a proti slobodám, ktoré si vydobyli v 70. rokoch“.
Goldberg cituje práce sociológov Mary Eberstadtovej a Roberta Rectora. Vyplýva z nich, že veľa žien s malými deťmi chodí do práce kvôli ekonomickým či sociálnym dôvodom (chudoba, rozvod, nemožnosť svadby s otcom dieťaťa, nízke vzdelanie). Markatne však stúpa počet tých žien, ktoré do práce nechodia preto, že „musia“, ale preto, že tú dobu, počas ktorej by sa mali starať o dieťa (deti), radšej strávia v zamestnaní. R. Rector zistil, že takmer 80 percent detí pod 6 rokov, ktoré využívajú nejakú formu kolektívnej starostlivosti, pochádza z rodín s oboma rodičmi a dvoma zdrojmi príjmu. Keby médiá pracovali bez predsudkov, stimulovali by kvalitnú diskusiu, v ktorej by sa spájala potreba žien po sebauplatnení a potreba, aby cenu za toto uplatnenie neplatili deti.
Po analýze rôznych manipulácií ponúka Goldberg finále. V USA dlhodobo sleduje televízne spravodajstvo stále menej ľudí a pokles je dramatický. V sezóne 1979/80 malo 75 percent amerických domácností zapnuté spravodajstvo CBS, ABC alebo NBC News. V roku 2001 klesol tento počet na 43 percent. Jednou z príčin je určite vznik internetu a káblovej televízie. Avšak autor ponúka aj iný dôvod – americký divák si len zvykol prepnúť z liberálnych sietí a liberálnych novinárov ku konzervatívnej konkurencii. Tak sa Bill O´Reilly na Fox News stal najobľúbenejším moderátorom najobľúbenejšej spravodajskej relácie káblovej televízie.
Príčinou je, podľa Goldberga, pocit verejnosti, že novinári sú liberálnejší než oni sami. Neprekvapuje zistenie, že si to myslí 74 percent voličov republikánov. Rovnako však zmýšľa 47 percent voličov demokratov. Podľa Goldberga tak existuje prinajmenšom nepriama súvislosť medzi pocitmi ľudí z hodnotovej a politickej orientácie novinárov a ich prepínaním na iné kanály. Ľudia vnímajú novinárov ako elitárov, ktorí vôbec nerozumejú ich problémom. Cituje preto aj O´Reillyho, ktorý zastáva názor, že deklarovaná túžba verejnosti po umiernenom stredovom spravodajstve znamená v skutočnosti „potrebu sledovať konzervatívne spravodajstvo“. Podľa Goldberga je to jeden dôležitý dôvod. Druhým je ale skutočnosť, že v O´Reillyho relácii počuť postoje a informácie ako z ľavého, tak aj pravého spektra. Jednoducho povedané, že sú robené profesionálne kvalitne.
Goldbergova kniha ostáva nedopovedaná. V závere ponúka už len spomínanú možnosť televíziu vypnúť. Obsahovú líniu tak dopovedáva Petr Hájek v samotnom úvode. Píše, že kniha „je o súmraku médií... Som presvedčený, že sa súmrak nemusí premeniť v noc, že tento systém má stále ešte dostatok samočistiacich mechanizmov, aby nákazu zvládol.“ Myslím, že pre Slovensko táto optimistická poznámka neplatí. Svedčí o tom úplné ticho, ktorým túto knihu na pultoch kníhkupectiev obchádzajú slovenské mediálne kruhy, akademická obec, elity. Svedčí o tom takmer úplné ticho o médiách v celospoločenskom diskurze.
Michal Dyttert
Autor je doktorand na Katolíckej univerzite v Ružomberku
OGRiOWUxZ